Madeira

Madeira leží deväťsto kilometrov od pevninského Portugalska a šesťsto kilometrov od marockého pobrežia, teda zhruba na úrovni Casablanky. Napriek tomu sa na nej nekúpe ako v Afrike a nechodí sa sem kvôli pláži. Je to strmý sopečný ostrov, ktorý sa z hlbín Atlantiku dvíha k vrcholu Pico Ruivo vo výške tisíc osemsto šesťdesiatdva metrov, a jeho hlavným tromfom je krajina a to, že sa tu dá chodiť po horách celý rok. Počasie je nezvykle stabilné a stojí za tým kombinácia oceánu a pasátu. Voda okolo ostrova sa počas roka mení iba medzi osemnástimi a dvadsiatimi troma stupňami a vzduch nad ňou sa správa rovnako: vo februári má Funchal cez deň okolo devätnásť stupňov, v auguste okolo dvadsaťpäť. Rozdiel šiestich stupňov medzi najchladnejším a najteplejším mesiacom je niečo, čo inde v Európe nenájdete. V noci teplota neklesá pod trinásť stupňov ani v januári. Rozdiel medzi severom a juhom je zato obrovský. Pasát tlačí vlhký vzduch od severovýchodu, ten naráža na hrebeň uprostred ostrova a vlhkosť z neho kondenzuje, takže na severnom pobreží okolo Santany spadne vyše dvetisíc milimetrov zrážok za rok a je tam takmer stále zamračené. Južná strana s Funchalom zostáva v závetrí, je suchá a slnečná, so zrážkami okolo šesťsto milimetrov. Preto je na juhu sústredené celé osídlenie aj všetky hotely a na sever sa chodí na výlet. Platí tu pravidlo, ktoré miestni poznajú: keď prší vo Funchale, na druhej strane ostrova je jasno, a naopak. Na severných svahoch rastie laurisilva, vavrínový prales, ktorý je pozostatkom lesov pokrývajúcich v treťohorách južnú Európu a severnú Afriku. Po dobe ľadovej zmizol takmer všade a na Madeire prežil, pretože ho pasát trvalo zásobuje vlhkosťou. Je na zozname UNESCO a tvorí asi pätinu rozlohy ostrova. Stromy v ňom sú obalené machom a lišajníkmi, ktoré zachytávajú vodu z hmly a nechávajú ju kvapkať do pôdy, takže si les vlastnú vlahu doslova vyrába. S vodou súvisí aj to, čím je Madeira najznámejšia. Levady sú zavlažovacie kanály, ktoré od pätnásteho storočia rozvádzajú vodu z daždivého severu na suchý juh. Vedú po vrstevniciach, sú takmer bez prevýšenia a popri nich sa tiahne chodník, takže vznikla sieť pohodlných trás v dĺžke niekoľkých stoviek kilometrov, ktoré prechádzajú pralesom, tunelmi a nad údoliami. Najznámejšie sú Levada do Caldeirão Verde a Levada das 25 Fontes, obe s dlhými tunelmi, do ktorých treba čelovku. Popri nich sú aj skutočne horské trasy, napríklad hrebeňovka z Pico do Arieiro na Pico Ruivo, ktorá vedie po schodoch vytesaných do skaly a v hmle je náročná. Pláže ostrov takmer nemá, pretože pobrežie je skalnaté a sopečné. Piesok, ak vôbec nejaký je, býva tmavý: v Machicu je pláž z piesku dovezeného z Maroka. Prírodné bazény v Porto Moniz sú vyhĺbené v láve a dopĺňa ich príliv. Kto chce ležať na piesku, chodí trajektom na susedné Porto Santo, ostrov s deväťkilometrovou zlatou plážou, kam plavba trvá dve a pol hodiny. Funchal stojí za deň prechádzok. Má trhovisko Mercado dos Lavradores s tropickým ovocím, staré mesto s umelecky pomaľovanými dverami, botanickú záhradu nad mestom a lanovku na Monte, odkiaľ sa dolu jazdí v prútených saniach, ktoré riadi dvojica mužov v bielom. Sú to pôvodne dopravné sane z devätnásteho storočia a dodnes brzdia podrážkami topánok.