Korfu

Korfu je z veľkých gréckych ostrovov najsevernejší a najzápadnejší, čo na prvý pohľad vyzerá ako nevýhoda, ale v skutočnosti je to jeho hlavná prednosť. Leží pri albánskom pobreží, od ktorého ho v najužšom mieste delia iba dva kilometre, a v Iónskom mori, teda na tej strane Grécka, kam prichádzajú vlhké vzduchové hmoty od Talianska. Práve preto je Korfu zelené ako žiadny iný grécky ostrov a v lete na ňom nie je také spaľujúce horúco ako na Kréte alebo Rodose. Tá zeleň má konkrétnu príčinu a konkrétnu cenu. Vlhký vzduch od západu naráža na hory ostrova, kde najvyšší Pantokrator meria deväťsto šesťdesiat metrov, stúpa a vlhkosť z neho kondenzuje. Ročne tu spadne okolo tisíc sto milimetrov zrážok, teda trikrát toľko ako na juhu Kréty. Takmer všetky spadnú medzi októbrom a marcom, keď je Korfu vyslovene daždivé. V lete je naopak sucho, ale ostrov aj tak zostáva zelený, pretože podzemná voda vydrží. Druhú polovicu toho, ako Korfu vyzerá, majú na svedomí Benátčania. Ovládali ostrov štyristo rokov, od roku 1386 do konca republiky v roku 1797, a za ten čas na ňom dali vysadiť odhadom štyri milióny olivovníkov, pretože potrebovali olej pre loďstvo. Stromy sa nevyrubovali ani nezmladzovali, takže tu dnes rastú olivovníky vysoké vyše pätnásť metrov, aké inde v Stredomorí nenájdete. Tí istí Benátčania postavili aj staré mesto v Korfu, ktoré je celé na zozname UNESCO a skôr ako grécke mesto pripomína Benátky, s vysokými domami, úzkymi uličkami nazývanými kantounia a dvoma pevnosťami. Korfu je jediná časť Grécka, ktorú Osmani nikdy nedobyli, hoci sa o to štyrikrát neúspešne pokúsili. Sezóna pri mori trvá od júna do konca septembra. Voda sa prehrieva pomalšie ako v Egejskom mori, v júni má okolo dvadsaťdva stupňov, v auguste dvadsaťpäť až dvadsaťšesť a v septembri sa ešte drží nad dvadsiatimi štyrmi. Denné teploty vrcholia v auguste okolo tridsaťjeden stupňov, čo je o dva až tri stupne menej ako na juhu Grécka. Meltemi sem na rozdiel od Egejského mora nedosiahne, takže hladina je zvyčajne pokojná a na plavbu je to jedna z najpriaznivejších oblastí Grécka. Pobrežie má niekoľko odlišných častí. Východná strana obrátená k Albánsku je mierna, s kamienkovými zátokami a pokojnou vodou, a leží na nej väčšina rodinných letovísk. Severozápad okolo Palaiokastritsy má najdramatickejšiu scenériu, zelené útesy padajúce do tyrkysovej vody a zátoky prístupné iba po schodoch alebo loďou. Západné pobrežie pri Glyfade a Agios Gordios má najširšie piesočné pláže, ale aj najväčšie vlny, pretože je otvorené voľnému moru. Sever okolo Sidari je najplytší a najteplejší, s pieskovcovými útvarmi, do ktorých more vyhlodalo úzke prielivy. Ostrov má aj literárnu stopu, ktorá je pre Britov dodnes dôvodom na cestu. V tridsiatych rokoch tu žila rodina Durrellovcov a Gerald Durrell o tom napísal knihu Moja rodina a iné zvieratá. Miesta z nej sa dajú poobchádzať, aj keď domy sú dnes súkromné. Achilleion nad Gastouri je zámok postavený v roku 1890 pre cisárovnú Alžbetu, teda Sisi, neskôr ho kúpil Viliam II. a v jeho záhradách stoja sochy Achilla v dvoch podobách, umierajúceho a víťazného. Za zmienku stojí aj to, že sa z Korfu dá ľahko vyraziť inam. Trajekty jazdia do albánskej Sarandy za necelú hodinu a odtiaľ je kúsok do antického Butrintu. Na pevninu do Igoumenitsy je to deväťdesiat minút plavby a odtiaľ sa dá dostať ku skalným kláštorom Meteora. Ostrovček Vidos leží priamo oproti prístavu a chodí sa naň na pol dňa. Ostrov je dlhý šesťdesiat kilometrov a cesty na západe sú úzke a kľukaté, takže sa počíta s tým, že tridsať kilometrov zaberie hodinu. Autobusy jazdia medzi letoviskami a hlavným mestom spoľahlivo, na západné pobrežie zriedkavejšie.