Slnečný svit

Slnečný svit je doba, počas ktorej na miesto dopadá priame slnečné žiarenie dostatočne silné na to, aby predmety vrhali zreteľný tieň. Podľa medzinárodnej definície sa počíta čas, keď priame žiarenie prekračuje 120 W/m². Udáva sa v hodinách za deň, mesiac alebo rok a patrí medzi základné klimatické charakteristiky. Na rozdiel od oblačnosti, ktorá hovorí, akú časť oblohy pokrývajú oblaky, slnečný svit ukazuje, ako dlho slnko naozaj svietilo. Deň s polojasnou oblohou môže mať takmer plný svit, ak oblaky slnko nezakrývajú.

Ako sa meria

Klasickým prístrojom je Campbellov-Stokesov slnkomer, sklenená guľa, ktorá sústreďuje slnečné lúče na papierový prúžok. Kde slnko svietilo, prepáli v ňom stopu a z jej dĺžky sa odčíta trvanie svitu. Dnes sa na automatických staniciach používajú elektronické snímače, ktoré priamo merajú priame žiarenie a počítajú čas nad prahom 120 W/m². Elektronické meranie je presnejšie pri nízkom slnku a za oparu, takže sa rady z oboch prístrojov nedajú porovnať úplne priamo.

Kde a kedy svieti najviac

Slnečný svit závisí od dĺžky dňa a od oblačnosti. Najviac hodín pripadá na jún až august, keď sú dni najdlhšie, najmenej na december. Najviac slnka mávajú nížiny v zrážkovom tieni hôr. Menej majú hory, kde sa častejšie tvorí oblačnosť, a v zime kotliny pod inverziou. Pri inverzii to býva naopak ako v lete: hrebene hôr nad hmlou majú plný svit, zatiaľ čo nížiny pod nízkou oblačnosťou celé dni žiadny.

• astronomicky možný svit: doba od východu do západu slnka,
• skutočný svit: namerané hodiny, keď slnko svietilo nad prahom,
• relatívny svit: pomer oboch v percentách, v zime v nížinách často pod 20 %.

Pre opaľovanie a riziko spálenia je však dôležitejší UV index, pretože slnko v apríli svieti rovnako dlho ako v auguste, ale spaľuje menej.